PREČO JE MAŤ 20 TAKÉ STRESUJÚCE? //

by - septembra 05, 2019

Ahojte! 
Opäť som sa dlhšie neozvala a blog zíval prázdnotou. Nemala by som Vám to hovoriť, ale myslím, že práve táto veta len dokazuje pointu, ktorú chcem týmto článkom odovzdať. A áno, mám momentálne menší breakdown, takže ak to bude trochu zmätené ospravedlňujem sa. No myslím, že takéto raw pocity budú mať v konečnom dôsledku oveľa väčšiu hodnotu ako prepracovaný článok, ku ktorému mám v zošite milión poznámok.
Tak prečo je byť dvadsať x ročný také stresujúce? Myslím, že pri tejto vete Vám každému napadol aspoň jeden dôvod. A to je smutné. Sme ešte mladí a mali by sme mať ideály či ako...Nuž ja mám pocit, že sme asi tá najdepresívnejšia najviac úzkosťou skľúčená generácia aká kedy bola. Prečo? Lebo všetci chcú viac. My sami aj naše okolie. Vraj to máme jednoduchšie lebo máme výdobytky 21. storočia a tak na nás môžu byť kladené vyššie nároky. A to vo všetkých ohľadoch.
V 18tich ti niekto povie, že si musíš vybrať čo budeš robiť do konca života. Ale my predsa všetci vieme, že to tak nie je . Keď sa ale po prvom ročníku vysokej školy rozhodneš, že toto nie je tvoj smer všetci si na teba ukazujú prstom. A možno nie, len chcú aby si tomu veril. V školemakáš na 150%a aj tak ti ľudia postavení na vrchole tvojho potravinového reťazca povedia, že to nie je dosť.Pokračuješ ďalej, vytrváš, lebo tak sa to predsa má však? A aj tak to nie je dosť. A zase si na teba všetci ukazujú prstom lebo „to nedávaš“. Alebo len chcú aby si si to myslel. Lebo táto spoločnosť ťa naučila, že keď to nie je na 150% akoby sa to ani nestalo. 

Okrem toho majú všetci pocit, že zvládať školu, prácu a po prípade koníčky alebo sociálny život za 24 hodín a k tomu spať aspoň 8 (aj to už som prehnala) hodín je vlastne úplne jednoduché. Lebo veď multitasking. Poviem Vám to takto multitasking je najväčší bullshit čo kto kedy vymyslel. Pretože ľudský mozog skrátka nevie zvládnuť toľko podnetov naraz. Alebo teda vie chvíľu pred tým ako sa z toho poskladá ako leporelo. Navyše ti budú všetci hovoriť ako je to vlastne strašne efektívne. A to je najväčšia lož. Pretože už len z podstaty veci to skrátka nejde. Buď robíš jednu vec poriadne alebo milión a každú tak trochu aby si aspoň dačo dokončil a nakoniec sa ti z troch dní na tri úlohy stane týždeň a nič nie je hotové alebo nie poriadne. A opäť sme pri tom, že ti niekto povie, že to nie je dosť. Dosť dobré, dosť rýchlo, dosť hocičo. Môžeš sa snažiť robiť všetko na 150, 200% a presne preto máme všade okolo seba 25 ročné deti, ktoré sa ráno zobudia a nevládzu ani len vstať z postele lebo skrátka a jednoducho vyhoreli. Ak chceme byť viac biologický ich mozog si proste povedal, že toho bolo priveľa a teraz potrebuje pozerať mesiac do bielej steny

Zámerne používam slovo deti, pretože to vlastne stále sme. Deti čo sú nútené byť dospelákmi. No aj tak všetci vedia, že na to máme ešte chvíľu čas. Takže vlastne to čo sa od teba vyžaduje je mať milión rokov skúseností, ktoré si ale nemal kde nabrať. Ale zároveň ti všetci hovoria, že si ešte mladý a sprostý. Takže čo vlastne teda som? Vidíte moju dilemu? Keď na niečom začneš pracovať tak ti povedia, že máš požiadať o pomoc keď to bude treba lebo veď si ešte maličký a potrebuješ poradiť. Ale keď sa opýtaš tak si nesamostatný dospelý človek. Naopak ak si potom robíš po svojom lebo veď predsa si dospelý tak ti zase vynadajú, že si dieťa a nemáš ani tušenie čo ako funguje. Je to celkom schyza...

K tomuto celému sa viaže ešte jedna vec, ktorá nám to všetko sťažuje. A to sú sociálne siete. Pýtate sa prečo? No pretože aj tam od Vás ľudia očakávajú 150%. A možno viac vy sami ako ostatní. Máme nejakú zvrátenú predstavu o tom, že náš Instagram je kto sme. Že ak to nie je na stories tak sa to ani nestalo. A robíme si zásluhy keď položíme na pár hodín telefón. Aj tu chceme stále viac. A možno nie každý, ale ak ste nejaký typ content creatora, chcete aby sa ten Váš content dostal k čo najviac ľuďom. Buďte si istí, že aj ja som v tomto ohľade vinná a tento článok budem heavily propagovať... Instagram má veľmi premyslený algoritmus na to aby bol úspešný práve človek čo tam trávi hodiny, tak ako v práci alebo v škole atď. A pre človeka, ktorí niečo vytvára a nie a nie sa mu dariť tak ako by si to predstavoval je to ozaj stresujúce a dokonca chvíľami veľmi demotivujúce. A to o nič nejde!

Navyše ti každý stále do hlavy tlačí, že máš byť šťastný. Navonok, no najmä na Instagrame. A opäť sa dostávame do tej schyzy. Na jednu stranu ti hovoria, že máš byť šťastný, že to je jediná dôležitá vec. Na druhú však po tebe chcú päťsto miliónov nezmyselných vecí, ktoré ak neurobíš tak normálne asi skončí svet, aby si si mohol vôbec dovoliť žiť ten svoj „šťastný“ život na ktorý nemáš čas. Ale ako vlastne máš byť šťastný keď nevládzeš? A teraz Vám poviem vetu, ktorá mi zmenila život aspoň v tomto ohľade. Je fakt dôležité aby sme boli stále šťastní? A keď potom nie sme znamená to, že robíme niečo zle? Nie len žijeme našu human experience. (Matty Healy for GQ, 2019

Ďalší bod tohto článku by vlastne mohol byť celý samostatný článok a nie len tento mini paragraf. Ale okrem toho šťastia vlastne nemáš mať emócie vôbec. Lebo to je slabosť. Vďaka nim si zraniteľný a v tomto svete máš byť robot. Čo neukazuje nič. Smútok, lásku, utrpenie, radosť. Jediné čo máš ukazovať je len to, že máš „dokonalý“ život, že si happy ako dva grepy a potom možno moc a ego. A preto väčšina našich vzťahov vyzerá tak ako vyzerá. Nevieme medzi sebou komunikovať lebo ukázať emócie je pomaly už hriech a nechať si ich pre seba nové prikázanie. K ľuďom sa správame ako k veciam a veci, ktoré máme z nás robia kto sme. 

Takže pointa? 

Nemáme na nič čas. Stále niečo robíme, ale aj tak „nemáme na nič čas“. Chceme všetko a veľa, ale tak to nefunguje. A tak v 25 rokoch náš plamienok slabne až úplne zhasne a potom už síce máme čas, ale nemáme energiu a ani chuť. Padáme hlbšie do nejakej tmavej diery s kilami tehál na ramenách a tie nás tam pekne pridusia, tomu sa vraj hovorí úzkosť. A jediné čo nás drží nad hladinou je hovoriť „me“ alebo „same“ keď vidíme sarkastické memes o živote. Lebo v tom aspoň nie sme sami. Nechcem sa s Vami rozlúčiť na takúto pesimistickú nôtu, ale je to asi najviac real vec, ktorú môžem teraz spraviť. Ale dobre nebudem zase až taký pesimista. Verte, že každý vo svojich dvadsiatich rokoch si myslí, že musí už žiť dospelý život a vedieť všetko. Nikto to nevie ani v tridsiatich, ale možno začína mať aspoň predstavu.Thank you for coming to my TED talk.



You May Also Like

4 komentárov

  1. "same." Hovoríš mi z duše. Ako ma tieto nároky spoločnosti unavujú. Unavuje ma ako mi môj otec hovorí, že ako môžem byť v mojom veku unavená "však on v mojich rokov..." a už to ide. Grrrr. Ľudia v dnešnej dobe sú takí "empatickí," že z toho odpadávam.
    Je veľmi fajn počuť, že to niekto cíti rovnako.
    xxx Alexandra z MS ALWAYS LATE

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No...a mně je 24 a za pár měsíců mi bude 25. Je to děsný. Ještě dvakrát tolik (a něco) a umřu😁. V tom lepší případě teda. Je pravda, že se ženeme za hrozně moc věcma. Telefony, auta, byty, domy, kariéra, cestování, instagram, postavení...všechno. A je toho moc. A čeho je moc, to dělá neplechu.

    Verča ze Ztracena v Praze I Zajímavosti za léto 2019 I OBLÍBENCI

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Mne bolo nedávno 29 a pripadám si jak stará koza :D aj keď je pre mňa lichôtkou že keď idem niekde z deťmi tak mi každý povie že či sú to moji súrodenci :D


    TICHÁ POMOC !!!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ako keby si mi hovorila z duše! Mám 18, som v maturitnom ročníku. V 19 idem maturovať a už mám vedieť, čo chcem v živote robiť, pritom nikto ma nikdy na takýto veľký krok nepripravil. Náš školský systém ma nepripravil na to, aby som bola schopná vybrať si svoje budúce povolanie. Sama už teraz pociťujem stavy úzkosti a beznádeje, pretože je to veľký krok v živote, ktorý ovplyvní celý môj život a pravdepodobne ho i od základov zmení. Nie som pripravená na to odlúčiť sa od rodiny, odísť do inej krajiny a začať žiť sama za seba. Nie som pripravená na to, aby som v 22 mala vyštudovanú vysokú školu a šla robiť niečo, čo ani neviem či ma bude baviť. Chytá ma kríza z toho ako ma na mňa každý vysoký nárok (okrem rodičov, tí ma našťastie chápu) a vyžaduje odomňa niečo. Jediné moje šťastie je, že rodičia sú na mojej strane, chápu ma a neustále ma podporujú a ako hovoria, keď nejde o život, nejde o nič. A tak v poslednej dobe sa snažím na všetko hádzať bobky a nič neriešiť, nech sa veci sami vyriešia. Uvidíme, čo to prinesie.

    THE EFFLORESCENCE GIRL

    OdpovedaťOdstrániť