PREČO SOM SI OHOLILA HLAVU? (PART 1)
Ahojte! Dlho sme sa nepočuli a nevideli. Ak ma sledujete na Instagram (@ifonka_), tak ste si ale asi všimli, že v mojom živote nastali určité zmeny. Pre Vás teda navonok najmä to, že mám oholenú hlavu. Bola by som rada ak by som mohla povedať, že som bola odvážna a bol to nejaký silno umelecký zámer. Opak je však pravdou a dnes by som Vám o svojej operácii mozgu aspoň niečo málo rada povedala. A možno niekto kto sa v živote ocitol v podobnej situácii, nebude cítiť až tak sám. Aspoň na chvíľu.
Poviem Vám úprimne, že o tom či tento článok vôbec napíšem som rozmýšľala veľmi dlho. Po prvé pretože som sa na to necítila. No a po druhé som nabrala nejaký zvláštny pocit, že keď už budem pripravená o operácii hovoriť bude to znamenať, že je to za mnou a tým pádom to enjako zarieknem. Áno znie to čudne, priznávam. A v tejto chvíli si stále nemyslím, že som an to úplne pripravená, ale mám chuť to zo seba dostať von a to možno stačí.
Celé to začalo ako bolesť hlavy. A keďže trpím na migrény neprikladala som tomu veľký význam. Bolesť však pokračovala niekoľko dní a vôbec sa nezlepšovala ba naopak. Začala sa mi točiť hlava, strácala som pojem o priestore a pár krát sa mi dokonca stalo, že som sa ocitla na nejakom mieste a netušila som ako som sa tam dostala - úplný výpadok. Tento stav trval ani nie týždeň, kým som v škole na schodoch odpadla a následne šla rovno na pohotovosť, kde viac ako môj zdravotný stav riešii moje slovenské poistenie. Potom ma však poslali domov s tým, že mám asi seknutý krk. nemýlili sa, no bolo za tým viac.
A presne to viac sa prejavilo o tri dni v sobotu 9.11. 2019, kedy som si doma prestala cítiť ľavú stranu tela a už úplne stratila pojem o priestore. Naložili ma do sanitky a išlo sa. Po prvom CT vyšetrení prišiel šok. “Máte nález na mozgu, pokiaľ neurobíme magnetickú rezonanciu nevieme Vám povedať o čo sa jedná.” rozhodne teda prvá “pozitívna” veta, ktorú chcete od lekára počuť. A tá druhá, pre mňa v tej chvíli ešte horšia veta “Musíte tu zostať.” Jediné čo som si v tej chvíli priala bolo ísť domov. Ľahnúť si do vlastnej postele, vo vlastnom oblečení a ísť spať a modliť sa, že do rána to prejde. Ako už iste tušíte to nebol môj prípad.
Na ďalší deň prišla magnetická rezonancia. No a po nej verdikt - mozgový absces o veľkosti 4x2x2 cm. “Už ste dnes niečo jedli/pili?” nechápala som prečo sa ma na to pýtajú no odpovedala som pravdivo “Nie.” “Tak od tejto chvíle už nejedzte ani nepite ešte dnes Vás budeme operovať.”
A vtedy sa mi úplne rozsypal svet ako domček z karát. Pamätám si len, že som sa rozplakala a stále som sa pýtala, či mi ako fakt musia vŕtať do hlavy. A potom už len čierno, úplne som túto spomienku vytesnila. Bola to pre mňa úplne out-of-body experience. Lepšie sa to asi popísať nedá. Za to so však úplne živo pamätám ten moment ako som pre operáciou ležala na operačnom stole. To ako som sa rozplakala už asi miliónty krát, že mi musia oholiť hlavu a videla som okolo seba padať všetky svoje ryšavé vlasy #thathitdifferent. A pamätám si aj to ako som sa zvíjala od bolesti ako ranené zviera keď mi zavádzali katéter (inými slovami asi 15 cm trubička vedúca pod kľúčnu kosť do žliy) - áno je to presne tak odporne bolestivé ako to znie. A aj to ako som s personálom srandovala a vymenovávala všetky žily vedúce do hlavy až pomaly po Willisov okruh #medstudentsknowwhatiamonabout
Potom som už len otvorila oči a všade okolo mňa bola tma a ticho narušené len pípaním prístroja. Bolo to ako z filmu. Stále som si hovorila, že toto sa nedeje naozaj a nedeje sa to mne, som len v nejakom filme. Lebo tá situácia bola totálne bizarná. Prepadla ma panika, že sa neviem nadýchnúť pretože som na tvári mala kyslíkovú masku a nevedela som sa s ňou “zladiť” ani si ju z tváre stiahnuť. A tiež to, že som sa do nej hneď povracala. Na jednotke intenzívnej starostlivosti som strávila dva týždne, v naozaj intenzívnej liečbe, ktorá bola chvíľami pre mňa naozaj neznesiteľná.
Liečba prebiehala hlavne konskými dávkami antibiotík. Najprv antibiotikom na ktoré som dostala alergickú reakciu a myslela som, že si rozškriabem celé telo a potom penicilínom po ktorom som mala zase pocit, že ma niekto zapálil, že reálne horím a to každé tri hodiny.
Keďže som mala úplne vyholenú hlavu stále som si hovorila, že som ako moja milovaná Eleven zo Stranger Things a ešte k tomu sme aj zdieľali outfit nemocničného andelíčka. A že to pálenie je ako keď mal Will v sebe časť Demogorgona. Predpokladaný čas, ktorý som tu mala stráviť bol 4 až 6 týždňov. Mala som pocit, že sa zbláznim, že mi je koža malá a chcem sa z nej vyzliecť a odísť preč. Chcela som len aby sa to na chviľu zastavilo, aby mi an sekundu dali vydýchnuť. Mala som pocit, že ak ešte o sekundu dlhšie budem ležať na chrbte tak ma asi prasknem.
Spánok, odber krvy, spánok, raňajky, sprcha, spánok, obed, rehabilitácia, spánok, návšteva, večera spánok. Takto by sa dali zhrnúť moje dni na lôžku JIS. Bol to zvláštny pocit. Ani som sa chvíľami necítila ako človek. Prejsť prvých 10 krokov a byť z toho úplne vyčerpaná bolo veľmi emotívne. A všetko to bolo strašné a desíve a stále som celkom nespracovala čo som práve preživala. Ľudia po operácii mozgu sú zvláštni, veľa kričia a nadávajú, sú zmätení a aj keď ste na izbe sami počujete ako o 4 ráno kričia o pomoc.
Ležať v nemocnici vo Vás prebudí rôzne pocity. Beznádej a bezmocnosť keď sa sami nemôžete ani len pohnúť a ešte aj vodu Vám musí niekto naliať a dať piť slamkou. Samota, lebo vo všetkých možných prípadoch Vám takmer vždy niekto môže pomôcť, ale tu Vás len môže niekto v relatívne regulovaných časoch držať za ruku. Inak je to všetko na Vás. Strach, taký ten úplne zvierací, strach o vlastný život, čo bude na ďalší deň, ako to všetko zvládnem.
Po dva a pól týždni som bola z nemocnice prepustená. No potom začal ďalší boj. Boj s mojou vlastnou mysľou. Pri každom novom pocite na ktorý som si zvykala či už bolesť hlavy alebo to ako sa mi točila som začala panikáriť, že sa to celé deje znovu. že to celé budem musieť prežiť znovu. Potom prišli flashbacky. A chvíle kedy som síce bola doma no vo svojej hlave som nemocnicu ešte neopustila.
A teraz som tu takmer o štyri mesiace neskôr. Sedím za počítačom a píšem o tom čo som prežila. Bojujem so slzami, ešte stále a určite ešte dlho. No som tu a bojujem, one day at a time. Niektoré dni sú lepšie a niektoré horšie. Ale som tu a pomaly sa vraciam do normálneho života. A stále celkom nechápem/úplne nespracovávam čo sa za posledné 4 mesiace stalo.
Tento článok je prvý zo série o celej mojej ceste týmto zážitkom. Prvý pretože do jedného článku nedokážem zmestiť všetky tie pocity a emócie, ktoré ma posledné mesiace sprevádzali. A zároveň aj ďakovný, všetkým ľuďom, ktorí pri mne stáli a stoja. všetkým lekárom a sestričkám, ktorí sa o mňa starali, rozveseľovali ma, pomáhali mi, liečili a liečia ma. Ďakujem.
6 komentárov
Ivka moja, neviem čo povedať.. Som na Teba neuveriteľne hrdá, že si to všetko zvládla <3 You are so fcking strong, babe xx
OdpovedaťOdstrániťIVANNA MALIK / prečítaj si: #LIFEUPDATE: MAREC 2020 / sleduj ma na IG: @ivannamalik_
Zůstávám sedět s otevřenou pusou a chtěla bych toho napsat tolik, a zároveň nepřichází slova.
OdpovedaťOdstrániťKdyž jsem viděla tu tvou fotku na Instagramu (Eleven), napadlo mě, že sis oholila hlavu jako většina holek na ig/yt - breakdown, touha po změně... A bum. Opět střet instareality a reality.
Jsi neskutečně silná, že ses o tom rozhodla psát, děkuji. <3 A zní to sice odporně pateticky, ale posílám hodně síly a lásky. U deserve the best
Tohle je opravdu silný článek. Myslím, že si nikdo z nás nedokáže představit, čim sis prošla. Jsi neskutečně silná a moc doufám, že už bude jenom lépe, drž se! ♥
OdpovedaťOdstrániťAnother Dominika
Si neuveriteľne silná osoba. V tom, čo si prežila, v tom, ako si sa k tomu postavila a v tom, ako to celé zvládaš. Nie je to jednoduchá situácia a ja osobne si neviem niečo také vôbec predstaviť — a preto sa iba klaniam. A držím palce, verím, že teraz je už všetko lepšie a si na tom dobre ako fyzicky, tak aj psychicky ❤
OdpovedaťOdstrániťSIMPLY BERENICA — Facebook Page — READ ABOUT "WHAT I'VE BEEN UP TO"
Držím palce nech už je všetko iba dobré.
OdpovedaťOdstrániťDrž sa Ivi! ❤❤❤
OdpovedaťOdstrániťVLADIES